Béla Bugár: Krik nie je riešenie

Za vrchol nezodpovednosti považujem fakt, že ku krikľúňom sa pripájajú aj verejní činitelia, ktorí by sa mali snažiť spoločenské pnutia upokojovať.

Krajinami naprieč Európou, ale aj Slovenskom, lomcujú emócie. Tie sú väčšinou negatívne, lebo ich vyvolávajú negatívne javy. Tie vždy prajú extrémistom, populistom a nacionalistom. Lebo oni majú na všetko riešenie. Vedia okamžite pomenovať vinníkov, vedia hovoriť o jednoduchých riešeniach a uznávajú len jednu pravdu – tú svoju. A jednu vec vedia robiť veľmi dobre: kričať a ukazovať sa. Byť počutí a byť videní. Za každú cenu.

Ľudia strácajú kompas a strácajú ochotu počúvať hlas rozumu. Lebo ten je väčšinou menej hlasný. Mizne diskusia, stráca sa meritórna a vecná debata. Namiesto nich nastupujú nadávky, urážky. Platia jednoduché vzorce: my sme dobrí a druhí sú zlí.

Žiaľ, posúvajú sa aj hranice toho, čo je v spoločnosti ešte tolerovateľné a čo už nie. Pološialený politik zakričí, že je treba skoncovať s politikou založenou na slušnosti, a tlieska mu čoraz viac ľudí. Tí istí ľudia, ktorí odsudzujú terorizmus založený na nenávisti k inej rase a vierovyznaniu, tlieskajú holobriadkom v zelených tričkách, ktorí postupujú tak isto na základe nenávisti k inému etniku. Jediný rozdiel je v tom, že kým jedni rozsievajú strach na letiskách a zhromaždeniach, tí druhí pre zmenu vo vlakoch.

Áno, tieto problémy v spoločnosti vznikajú aj preto, lebo sa neriešili priebežne. To však ešte nikomu nedáva právo na to, aby nadával, zastrašoval, kontroloval ostatných len preto, lebo majú inú farbu pleti alebo národnosť. Ak toto budeme tolerovať v spoločnosti, je to začiatok konca.

Za vrchol nezodpovednosti považujem fakt, že k takýmto krikľúňom sa pripájajú aj verejní činitelia, ktorí by sa mali snažiť spoločenské pnutia upokojovať a riešiť zákonným spôsobom a v rámci pravidiel, a nie ich rozdúchavať. Byť proti niekomu len preto, lebo je iný ako ja, je pudové a prízemné.

Nesúhlasím s tým, že politika založená na slušnosti je v koncoch, že sme stratili schopnosť normálne komunikovať. Musíme sa o to znova a znova pokúšať aj v slovenskom verejnom živote. Čo je zlé, treba napraviť – dôrazne a viditeľne – a čo je dobré, treba zrealizovať. A tí, ktorých jedinou zbraňou je burcovanie k nenávisti, neustále zastrašovanie a šírenie strachu, by sa mali konečne spamätať. Extrémizmus a populizmus okrem tragédií nikdy nič nepriniesli. A tie sa veľmi ťažko naprávajú. A niekedy sa nedajú napraviť vôbec.

Zdielať: