Blog Bélu Bugára: Dobre žijeme?

Vďaka piatkovému upršanému dňu som mal možnosť tráviť nad správami a čítaním monitoringov viac času ako inokedy. Keby si nezúčastnený pozorovateľ zo zahraničia pozrel správy za uplynulý týždeň, tak nadobudne pocit, že Slovensko a jeho obyvatelia sa buď majú veľmi dobre, alebo médiá z nedostatku iných tém sa venujú menej podstatným (pre istotu uvádzam, že nie nepodstatným) veciam.

Prvú polovicu týždňa sa drvivá časť našich médií venovala tomu, či podnikatelia majú, alebo nemajú uvádzať v pracovných inzerátoch ponúkanú mzdu. Tri dni sa vášnivo diskutovalo o tom, či áno, alebo nie. Kto má pravdu a kto nie. Túto kuriozitku navrhujú poslanci, ktorí sa dlhodobo a hrdo hlásia k pravicovým ideám, teda aj ku skvalitňovaniu podnikateľského prostredia. Nepochopil som, ako tento fakt môže slúžiť korektným vzťahom na pracovnom trhu. Ja keby som bol podnikateľ, tak sa v prvom rade snažím o to, aby som do svojej firmy získal ľudí, ktorí sú šikovní, múdri a chcú pracovať. A ktorí o svojom plate (aj keď potencionálnom) sa nepotrebujú rozprávať na verejnosti. Lebo v lepšej spoločnosti sa to tak robí. Trojdňová debata v médiách priniesla populistické vetry aj tam, kde by nemali čo hľadať. Ale reálne nič. Ani dnes, ani v budúcnosti. Tak isto, ako všetky populistické výkriky doteraz.

Stred týždňa ovládli vášne. Zas a opäť zo známej dielne „ja nič, len som si robil srandu“. Kancelária národnej rady – možno z prílišnej opatrnosti, možno z prílišnej horlivosti – otvorila listy poslancom. Podotýkam, že aj mne a viacerým koaličným poslancom. Od svojich detských čias viem, že listy sa neotvárajú. Principiálne sa ma ale tento krok nedotkol, nie som citlivý na obsah svojej úradnej pošty. Paradoxne najviac sa to dotklo poslancov, ktorí všetko – od svojich snov, činov, útokov, obsahu svojich listov a stretnutí  – riešia zásadne pred očami najširšej verejnosti, na sociálnych sietiach. Možno som staromódny, ale ak by sa ma otvorenie úradnej pošty, dotklo, tak si to idem vybaviť s kanceláriou osobne. A budem žiadať okamžité zastavenie takejto praxe. Aj v kontexte nedávnych útokov na verejných činiteľov. Ale bez tlačoviek. Nehovoriac o odvolávaní predsedu NR SR. No do plaču, ako som staromódny.

A koniec týždňa rozvíril zásah polície u našich nacionalistických kolegov za ich fašistické výroky. A opozícia to hneď využila na politikárčenie. Nenariekam, len konštatujem: to fakt nestačia teatrálne kolektívne tlačovky s plačom, využívanie detí a mladistvých na politické ciele, srandičky na facebooku – už aj zásah proti evidentným prejavom rasovej nenávisti je dôvodom na útok na políciu? V dobe, keď extrémizmus rastie nebývalým tempom v celej Európe? To asi nemyslíme vážne.

Aby som nekrivdil. Objavili sa aj správy o 700.000 ľuďoch na Slovensku, ktorých ohrozuje chudoba. Ale aj správy o znižovaní nezamestnanosti, zvyšovaní minimálnej mzdy. Alebo, správa, že streľba policajnej hliadky na koaličného poslanca bola v poriadku. (Viete si predstaviť, že by bol opozičný!!!) Ale k tomu sa žiadne horlivé tlačovky nekonali.  

Asi sa na Slovensku máme fakt dobre. 

Zdielať: