Rudolf Chmel: Jsou dvě Slovenska

„Hladím svůj národ proti srsti,“ řekl před časem v Českém rozhlase. Jedna z jeho knih nese příznačný název Moje slovenské pochybnosti. Ani v rozhovoru pro Literární noviny nic z problémů minulosti a současnosti Slovenska neskrývá. Rudolf Chmel (74), literární historik a kritik, politik, esejista, pedagog.
Býval jste pro mne takovým vzorovým Čechoslovákem, jaksi přirozeně etablovaný v obou národnostech bývalého společného státu. Jak se cítite nyní, po dvacetiletí odlišné státní konstelace?
Keď sa Slovák narodí v Plzni,  má snáď právo byť aj Čechoslovákom, to jest dvojdomým Slovákom, a to aj vtedy, keď sa mu vlasť rozpadne. Ja som ten rozpad pocítil takpovediac na vlastnej koži, bol som v tom čase veľvyslancom Česko-Slovenska v Maďarsku. Reprezentovať rozpadajúci sa štát totiž nie je nič povznášajúce, hoci som sa mohol utešovať tým, že juhoslovanský a sovietsky kolega na tom boli iste horšie. Ale po dvadsiatich rokoch má už človek odstup a racionálnejší pohľad ako svojho druhu priamy účastník. Nie som žiadny sentimentálny nostalgik, keďže som trochu hlbšie nazrel do slovenskej i českej duše, prinajmenšom v posledných dvoch storočiach, v ktorých sme malými krokmi na oboch stranách prispievali aj k takémuto rozpadovému riešeniu. Ja osobne som si ale ten rozpad minimalizoval aj tým, že mnohé moje akademické, intelektuálne aktivity mali a naďalej majú československý i stredoeurópsky rozmer. A skutočnosť, že oba štáty sú plnoprávnymi členmi Európskej únie je pre mňa akousi pridanou hodnotou, garanciou demokracie a právneho štátu, hoci to ešte často dosť škrípe. Čo v slovenskom prípade platilo hneď od vzniku samostatného štátu. 
Myslíte nástup Mečiarovy „demokratúry“, jak toto období po létě 1992 charakterizoval Timothy Garton Ash?
Áno, náklonnosť Slovákov k autoritárskemu riadeniu štátu, k „riadenej“ demokracii, k štátnemu paternalizmu sa, žiaľ, vtedy prejavila veľmi intenzívne a  „národný“ záujem mečiarovskej garnitúry založený na privatizačnej rabovačke  „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“ (termín A. M. Húsku, Mečiarovho pobočníka) bol potom základom tohto obrovského národného tunela. Keď sa k tomu pridal doslovný štátny terorizmus (únos prezidentovho syna), len zdanlivo soft deformácie demokracie a právneho štátu, nebol veľký dôvod na radosť zo samostatnej štátnosti. Keďže som takúto budúcnosť Slovenska pod vedením Mečiarovho Hnutia za demokratické Slovensko od začiatku predpokladal a ,bohužiaľ, som sa nemýlil, bolo to dosť depresívne obdobie budovania či skôr rozkrádania nového štátu. Strávil som ho intenzívnymi občianskymi aktivitami a keď voľby roku 1998 aj za výdatnej pomoci mimovládneho sektoru odstavili Mečiara od moci, bol to neopakovateľný pocit víťazstva demokracie, možno v mojom živote už posledný. Zároveň však to bol aj dôkaz toho, že ani v demokracii nemožno vzdávať boj – za demokraciu. Časopis OS (od r. 1997), spoločná stredoeurópska príloha štyroch denníkov – Lidové noviny, Sme, Gazeta Wyborcza, Magyar Hírlap, resp. Népszava (1994-1999), aktivity Open Society Foundation – Nadácie otvorenej spoločnosti, založenej Georgeom Sorosom, ktorej som bol  v rokoch 1993-2000 prezidentom, centrálna intelektuálna dielňa tých čias – vydavateľstvo Kalligram na čele s Lászlóom Szigetim, masívny tlak najväčšieho občianskeho združenia, sústreďujúceho inteletuálnu a umeleckú elitu Slovenska – Fórum inteligencie Slovenska, ktorého som bol hovorcm, boli len  časťou segmentov toho protimečiarovského zápasu, ale snáď účinným.

Zdielať: