Róbert Ondrejcsák: Prečo posielame 150 vojakov do Pobaltia

Čaká nás diskusia, ktorá môže ovplyvniť budúcu pozíciu Slovenska na roky dopredu. Píše vo svojom blogu štátny tajomník ministerstva obrany.

V týchto dňoch a týždňoch prebiehajú zásadné udalosti prameniace z rozhodnutí Severoatlantickej aliancie na summitoch vo Walese a Varšave. Ide o konkrétnu reakciu na zmenené bezpečnostné prostredie v Európe, ktorá sa deje tak na úrovni jednotlivých štátov, ako aj v rámci celej Aliancie. Slovensko k tomu koncom januára prispeje slávnostným otvorením veliteľstva styčného integračného tímu (NFIU), ktoré už začiatkom roka dosiahlo počiatočnú operačnú spôsobilosť.

Okrem toho v Pobaltí a Poľsku Aliancia začína s výstavbou a vysielaním multinárodných jednotiek a Američania s rozmiestňovaním svojej ťažkej brigády. Slovensko musí zostať integrálnou súčasťou týchto procesov. Len tak môže naďalej napĺňať svoj dlhodobý cieľ - patriť do civilizačného, politického a ekonomického jadra integračných zoskupení v Európe.

Byť súčasťou jadra spolupráce v Európe je základnou doktrínou, ktorú konsenzuálne uznávajú všetky relevantné politické strany, či už verbálne alebo praktickými krokmi. Na úrovni inštitúcií to v podstate znamená ambíciu byť súčasťou kľúčových iniciatív Európskej únie a NATO. Pred desaťročím k nim patrili snahy o začlenenie do Schengenu či eurozóny, ako aj účasť na zahraničných misiách, predovšetkým v Afganistane.

Lenže dnes sa Európa a svet okolo nej zmenili. To má za následok rozšírenie týchto iniciatív aj o ďalšie, ktoré sa týkajú otázok bezpečnosti a obrany európskych štátov. V tomto kontexte preto zohrávajú centrálnu úlohu otázka aliančnej prítomnosti v Pobaltí vrátane vytvorenia styčných tímov na „východnom krídle“, plnenie záväzkov voči NATO – v prípade Slovenska ide hlavne o výstavbu mechanizovanej brigády pre operácie na ochranu teritória – a taktiež najnovšie iniciatívy týkajúce sa európskej obrany.

NFIU vznikli po summite NATO vo Walese ako odpoveď na ohrozenie členských štátov na „východnom krídle“ aliancie. Hoci „plánovacia a koordinačná bunka“, alebo, ak chcete, veliteľstvo NFIU, je početne obmedzené na štyri desiatky ľudí z rôznych krajín NATO, má o to väčšiu reálnu aj symbolickú dôležitosť.

Teraz už nie je podstatné, že sme sa spolu s Maďarskom pripojili k zvyšnej šestici krajín v pásme od Pobaltia až po Bulharsko oneskorene, čo trochu skomplikovalo proces jeho budovania. Sústreďme sa teraz na budúcnosť. Reálny prínos NFIU počas mierového stavu je v harmonizácii s aliančným plánovaním. Ozajstný význam by to však nadobudlo v tom najhoršom prípade, teda keď bude treba koordinovať príchod spojeneckých síl na Slovensko v prípade ohrozenia našej bezpečnosti (snáď nikdy).

Prítomnosť NFIU však okrem tejto hmatateľnej dôležitosti predovšetkým demonštruje, že obrana a ochrana štátov v regióne patrí k základným úlohám Aliancie a spojenci sú ochotní na tejto úlohe aj participovať. Z týchto dôvodov je „aktivácia“ NFIU na Slovensku absolútne kľúčová a nemala by sa prehliadnuť.

Ďalšou rozhodujúcou iniciatívou je posilňovanie aliančnej prítomnosti v Pobaltí, Poľsku, ale aj v čiernomorských členských štátoch, Bulharsku a Rumunsku. Na rozdiel od tvrdení propagandistických článkov nejde o žiadnu robustnú silu. Aliancia vytvára štyri multinárodné prápory pod vedením Nemecka, Veľkej Británie, Spojených štátov a Kanady a s účasťou väčšiny členov, ktoré budú mať celkom približne 4000 vojakov.

Takáto sila nielenže nemôže nikoho ohroziť a nemá ani reálny útočný potenciál, ale nepostačuje dokonca ani na plnú obranu Pobaltia v prípade čo i len stredne veľkého konfliktu. Napriek tomu je však životne dôležitá: ktokoľvek sa rozhodne na nepriateľský krok voči Baltom či Poliakom, stretne sa nielen s ich silami, ale aj s Američanmi, Britmi, Nemcami a ďalšími jednotkami.

Táto iniciatíva je najzásadnejšia operácia, ktorú bude NATO v najbližších rokoch vykonávať. Preto spôsob, ako bude Slovensko na ňu reagovať a participovať v nej, na dlhé roky zadefinuje naše postavenie v rámci NATO. My od apríla tohto roku vysielame približne 150 vojakov do Lotyšska na obdobie troch mesiacov.

Nie však v rámci takzvanej predsunutej vojenskej prítomnosti (Enhanced Forward Presence - EFP), ktorá zahŕňa spomínané štyri prápory, ale na výcvikovú misiu v koordinácii s ďalšími štátmi V4. Je to tiež krok správnym smerom. Naši vojaci získajú skúsenosti z pôsobenia v tomto prostredí a zo spolupráce s miestnymi silami a štruktúrami. Nemenej podstatné, v Pobaltí sa objaví slovenská vlajka solidarity, čo nie je zanedbateľné.

Táto misia by však mala byť krokom k EFP, teda k prioritnej iniciatíve a misii NATO. Je zrejmé, že zapojenie do nej by stálo nemalé finančné prostriedky, podobne ako všetky misie doteraz. No aj Afganistan stál peniaze (tam sme mali dlhé roky približne 350 vojakov!), predtým Kosovo, a dokonca aj Cyprus stojí, napriek čiastočnej refundácii zo strany OSN. Zahraničná reputácia a medzinárodné postavenie Slovenska vždy stálo nejaké peniaze, podobne ako aliančná solidarita.

Preto si myslím, že by sme mali diskutovať na čo najširšej odbornej, ale aj politickej báze o tom, ako sa voči iniciatíve zachováme od roku 2018. Ak sa táto diskusia nebude konať, ovplyvní to našu budúcu pozíciu na viac rokov. Pripomínam, že ak máme ambíciu byť v užšom integračnom jadre, toto je kľúčová aktivita z pohľadu našej participácie. Preto už teraz musíme rozmýšľať niekoľko rokov dopredu.

Tretím kľúčovým prvkom je náš dlhodobý záväzok voči našim spojencom v podobe mechanizovanej brigády schopnej zapojiť sa do aliančných operácií na ochranu teritória. Túto brigádu pozemných síl – pre lepšiu predstavu asi 3-5 tisíc ľudí – by sme mali prezbrojiť a vycvičiť, aby bola nasaditeľná v aliančnom zoskupení. Musím však pripomenúť jeden zásadný moment: hoci toto je náš najdôležitejší záväzok voči spojencom vo vzťahu k výstavbe Ozbrojených síl, v prvom rade to robíme pre seba. A je to tak vlastne s celou bezpečnosťou a obranou.

My „nemusíme“ modernizovať či rozvíjať Ozbrojené sily pre to, že si to žiada NATO, či spojenci. To je, samozrejme, tiež dôležité, keďže reputácia a aliančná solidarita sú devízy ťažko hmatateľné, ale o to dôležitejšie. Slovensko však musí mať funkčné Ozbrojené sily v prvom rade kvôli vlastnej bezpečnosti, a to aj popri akceptovaní ďalších spoločenských priorít, vrátane rozvoja infraštruktúry, či školstva.

Zhrnuté, rok 2017 bude rok dôležitých iniciatív a dôležitých rozhodnutí. To, aké rozhodnutia prijmeme na Slovensku, zadefinuje na dlhé roky naše miesto v Aliancii a EÚ. Ale aj úspešnosť našich snáh o zotrvaní v „civilizačnom a integračnom jadre“ Európy.

Zdielať: