Rudolf Chmel: Kto je tu liberál?

Rudolf Chmel
Slovensko nie je jediná krajina, v ktorej sa politici pokúšajú vytĺcť z imigrantskej témy kapitál.

Pravdaže, najmä predvolebný, prezentovaný ohnivou rétorikou ochrancov národných záujmov, v preklade našich záujmov: len my vás, drahí voliči, ochránime pred tou hrôzou, ktorá vás čaká, ak nás nebudete voliť. Keďže táto rétorika má silu osloviť voličov naprieč, chytajú sa jej všetci a deficit reálnych  riešení potom nikoho už tak nevzrušuje. Narábať s hrozbami, strachom z neznámeho, nepoznaného, tobôž pred voľbami, však možno chápať aj ako šírenie poplašnej správy, čo už je asi iná káva. Nie je náhoda, že títo novodobí záchranári národa (nájdu sa aj u susedov) majú radi tých menej informovaných,  ktorí sa ľahko dajú vystrašiť veľkými zjednodušeniami („Budú stavať mešity!“), menej – chcelo by sa povedať, našťastie –  dokážu osloviť mladú, vzdelanejšiu generáciu, ktorá už je, chvalabohu,  voči svetu otvorenejšia.  Pozná ho často autenticky a aj preto je empatickejšia voči rasovej, etnickej, náboženskej inakosti, sexuálnej či  inej orientácii a, čo je vari najdôležitejšie, je senzibilnejšia k téme ľudských práv.  Možno  i preto nemá taký strach z iného, cudzieho. Je pripravenejšia na dialóg s tými, ktorí prídu s kultúrnou výbavou, dnes zdanlivo nám vzdialenou na svetelné roky.

Podstatná zmena pomerov v našom dnešnom stredoeurópskom politickom diskurze je nateraz možno menej pochopiteľná, nemali by sme ju však riešiť len negáciou, nenávisťou, nedajboh vyhláseniami, ako naposledy šéf slovenských „liberálov“, ktorý sa nazdáva, že z nášho, teda slovenského, suverénneho pohľadu nemajú mať všetci ľudia na svete rovnaké práva a že, nedajboh, len on je ten, kto bude hájiť záujmy občanov, rozumej pred imigrantmi. To je vskutku osobitný vklad slovenského tiežliberalizmu do ľudských práv, základnej témy každej liberálnej strany hodnej toho mena. Nie je to jediné nedorozumenie spojené s touto údajne liberálnou stranou, ktorej zrejme už dávnejšie unikli všetky liberálne vymoženosti, ktoré Slovenská republika signovala, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv počínajúc a ostatnými početnými dohovormi, ktorých dodržiavanie by každá skutočná liberálna strana mala mať  vo svojom programe na prvom mieste, nekončiac.

Keď takmer pred dvesto rokmi Štúrov predchodca Ján Kollár uvažoval o „dobrých vlastnostiach národa slovanského“, uvádzal ako hlavné bohabojnosť, pracovitosť, veselosť, mierumilovnosť, lásku k materčine, nie je vraj krutý, surový, ale vľúdny, slušný, mierny, holubičí národ. Keby sa dnes zobudil, asi by nás nepoznal, hoci hádam, nielen mladí, sú predsa len iní, inakší ako niektorí jeho súčasní volení reprezentanti.

To, že sa ľudské práva nedodržiavajú všade na svete rovnako, nás  neoprávňuje tvrdiť, že nie sú pre všetkých. Ak by sme pristúpili na extrémny výklad, že práva majú iba vybraní, nielenže popierame kresťanské a humanistické základy, ktoré nám umožnili zbohatnúť využívaním práv viac ako vo väčšine sveta a najviac v našich dejinách, ale navyše preukazujeme absolútnu nevedomosť o pôvode totalít.  Odmietame preto nielen reminiscencie feudalizmu, ale aj nacistickú a boľševickú diktatúru, ale  takisto, a to liberál nemá strach povedať, aj  šariu.  V každej spoločnosti  sa nájdu takí, ktorí podporujú šariu. Len v civilizovanejšej časti sveta sa tomu hovorí inak – diktatúra. Preto je aj našou zodpovednosťou, že sa ľudské práva nedodržiavajú vo svete rovnako. Napokon, ani u nás, v strednej Európe! Ale to našich slovenských tiežliberálov, zdá sa, vôbec netrápi.

Rudolf Chmel

 

        

 

Zdielať: