blog

Ak by som chcel charakterizovať posledný rok, rok a pol vo verejnom priestore, tak si dovolím povedať, že bol obdobím, kedy sa „svetový poriadok“ menil. A stále sa mení. Doma, v Európe, ale aj vo svete. Všetko je odrazu iné: rozhádzanejšie, niečo zlé, niečo dobré. Môj starý otec hovorieval, že veci sa dejú tak, ako sa majú. Takže by človek nemal podliehať panike. Všetko chce čas, chladnú hlavu a zdravý rozum. Niektoré javy sa pravdepodobne budú zdať jasnejšími, pochopiteľnejšími až s odstupom času. Netreba podľahnúť jedinej pravde, jedinému hlasu a jedinej nádeji.

Pri pozeraní finále Majstrovstiev Európy vo futbale ma zaujal jeden moment. Keď divák z roztopaše vbehol na ihrisko, kamery ho ostentatívne ignorovali. V zmysle pravidiel to robia preto, aby nepovzbudzovali podobných exhibicionistov k takýmto krokom. Futbal to bol vcelku nudný. Tak som sa zamyslel nad takouto fikciou: Čo by sa dialo v táboroch našich populistov, keby k nim médiá pristupovali podobne. Som presvedčený o tom, že by sa nedialo vôbec nič. Štáby by vyrábali nové, novšie, veľké a väčšie škandály, ale bez intenzívnej podpory médií by ich to po čase prestalo baviť. To je totiž základ – mať čo najlepšie mediálne krytie. On-line a live.

Bývalo nepísaným pravidlom, aj v tých najnovších, transformujúcich sa spoločnostiach, že nové vlády zvyčajne dostali 100 dní na svoju adaptáciu, na spracovanie svojich programových priorít a začatie ich realizácie. Táto vláda nedostala však ani 100 minút, nieto ešte sto dní. Nepíšem to ako sťažnosť, píšem to ako fakt.

Rozhodnutie britských občanov bolo ich suverénnym rozhodnutím, avšak ako sme mohli vidieť hneď po skončení referenda bolo veľmi silno ovplyvnené polopravdami až klamstvami.

Na aktuálnej parlamentnej schôdzi sa nám podarilo dosiahnuť niečo, o čo sme sa dlho veľmi ťažko snažili.

Včera som sa v Haagu zúčastnil niekoľkých stretnutí, súvisiacich s našim Predsedníctvom v Rade EÚ. Som presvedčený o tom, že jednak vďaka dôkladnej príprave tohto procesu, ale aj vďaka korektnému dialógu, ktorý vedieme s odovzdávajúcou krajinou – Holandskom, sa takpovediac „bežné úlohy“ počas nášho predsedníctva, ktoré súvisia s fungovaním samotných inštitúcií ale aj celej, EÚ budú dať zvládnuť so cťou. Vláda aj parlament, napriek krátkej dobe od volieb, sú pripravené.

Včera som sa zúčastnil spomienkovej slávnosti na počesť Sira Nicholasa Wintona v Londýne, ktorú organizovali jeho deti – dcéra Barbara a syn Nick. Poznám ten príbeh, viem o zachránených 669 československých deťoch. Vlastne dnes už môžeme hovoriť o viac ako 5000 potomkoch týchto detí. Nebyť pána Wintona, dnes by nežili.

Všetko sa mení. Písal a hovoril som o tom už niekoľko krát. Niektoré zmeny sú dobré, a niektoré zlé.

Uplynulé dva mesiace sa slovenského verejného života – a nielen jeho – dotklo viacero zásadných zmien. O tom, že boli zásadnými, svedčí aj silná a veľmi emotívna diskusia hlavne na sociálnej sieti a v online priestore. Ubúdajúcimi dňami sa zdá, že väčšina obyvateľov dokáže sa s týmito zmenami vysporiadať, dokáže ich pochopiť. Ostáva veriť, že sa tak stane aj u časti politickej opozície. Ostáva veriť, že sa od nekonečného urážania vládnych strán a politikov začneme venovať veciam, kvôli ktorým nás do parlamentu zvolili.

Najbližšie dni budú zaplavené média množstvom vyhlásení, výrokov, či poznámok od jednotlivých poslancov, ktorí budú hodnotiť základný dokument novovzniknutej vlády – jej programové vyhlásenie. Preto by som rád na tomto mieste uviedol niekoľko bodov, ktoré sú nielen pre mňa ako predsedu z jednej koaličných strán, ale aj pre voličov strany Most-Híd podstatné.

Stránky

Subscribe to blog