Z parlamentu znova za katedru

Rozhovor s pánom Rudolfom Chmelom o novej vláde a o slovensko-maďarských vzťahoch

O Už nie ste poslancom Most-Híd v NR SR. Bolo to vaše osobné rozhodnutie a z  akých dôvodov?

Napriek tomu, že si niektorí mysleli, že by som mal  aj vo svojom  veku  zostať v aktívnej politike, bolo to moje  rozhodnutie,  s nikým som ho nekonzultoval. Privátne som to zdôvodňoval tak, že odchádzam z estetických príčin.  Tento termín používala moja matka, keď mi chcela povedať, prečo by som nemal niečo, čo sa jej nezdalo, robiť. Netušil som vtedy, na jeseň minulého roku, že sa tento termín bude tak hodiť na súčasný parlament. Keby som v ňom teraz sedel, musel by som veru zľaviť nielen z tých estetických, ale aj morálnych kritérií dosť veľa.

O Pred vyše desaťročím ste vystúpili zo strany, ktorá bola liberálna skôr svojimi heslami. Neskôr ste sa stali zakladajúcou osobnosťou strany Most-Híd, ktorá hlásala program spolupráce maďarských a slovenských demokratov a občianskeho princípu. Čo sa z týchto ušľachtilých cieľov realizovalo od roku 2009?

Roku 2001 som sa dal nahovoriť, keďže som mal povesť liberála (priznám sa, že v mnohom inšpirovaného aj mojimi priateľmi z maďarského  Zväzu slobodných demokratov), na založenie liberálnej strany ANO, ktorá sa dostala  nasledujúci rok do parlamentu aj do vlády, v ktorej som bol potom ministrom kultúry. Dokonca som si vtedy, možno trochu naivne, myslel, že taká liberálna strana by mohla moderovať k lepšiemu aj vtedy zlé slovensko-maďarské vzťahy.  Postupne sa však ukázalo, že nejde ani tak o presadzovanie liberálnych hodnôt (tie sa orientovali najmä na interrupcie, resp. primitívny ateizmus, na zápas s koaličnými kresťanskými demokratmi) ako o pragmatický  biznis. Aj preto sa  strana postupne rozpadla a zanikla, nehovoriac o tom, že v stredoeurópskom priestore a na Slovensku zvlášť nie je vlastne spoločenská objednávka na  liberálne strany. Aj preto som sa rád roku 2006  vrátil k svojim pôvodným akademicko-intelektuálnym aktivitám. Na jar 2009, keď sa rozpadala Strana maďarskej koalície  a črtala sa možnosť založiť stranu, nielen v stredoeurópskych pomeroch, úplne nového typu, som však bol oslovený Bélom Bugárom na založenie strany Most-Híd, ktorá mala v podtitule spresnenie Strana slovensko-maďarského porozumenia, teda niečo, čo bol môj dávny osobný program. Z tejto idey sa neskôr vytvorilo ďalšie spresnenie: občianska strana. Na tomto – občianskom – základe sme chceli prekonať dovtedajšie antagonistické slovensko-maďarské vzťahy doma aj na medzištátnej úrovni, chceli sme dokázať, že občiansky, ak chcete liberálnodemokratický  princíp môže  byť liekom na etnické konflikty medzi menšinou i väčšinou aj na vzťahy medzi dvomi susednými štátmi. Ale aj na celkové zlepšenie politickej kultúry.

O Napriek stále silnému prežívaniu predsudkov  možno s istou licenciou povedať, že zásluhou strany Most-Híd sa za posledné roky predsa len  zmäkčili slovensko-maďarské vzťahy, hoci k dobrej kvalite majú veľmi ďaleko.

 Zmenili sme hádam do istej miery etnickú paradigmu slovenskej politiky, hoci nacionalizmus z nej odstrániť celkom asi nemožno. Ale z ktorej stredoeurópskej a asi aj európskej politiky viete najmä dnes vyhnať nacionalizmus? Zmenili sme isto  celkovú atmosféru podozrievania, nedôvery, politickú kultúru, v oblasti menšinovej politiky, keď sme boli krátky čas vo vláde,  najmä veľkou novelou zákona o používaní jazykov národnostných menšín. Nešlo a nejde  to však ľahko – dodnes.    

O Ako hodnotíte rozhodnutie predsedníctva  a Republikovej rady  o vstupe do dosť pochybnej vládnej koalície? Existovala podľa vás aj iná možnosť?

Z toho, aké karty rozdali voliči vo voľbách stranám, sa dobrý výsledok  nedal  očakávať.  Obidve možné riešenia boli iba zlé a horšie. Buď zostavíte vládu pravú alebo ľavo-pravú, ale vždy z hodnotovo a ak chcete aj morálne nekompatibilných strán. Pravú bolo možné zostaviť z takzvaných liberálov, ktorí sú ale súčasťou euroskeptických konzervatívcov, drsných protiimigrantov, ekonomických neoliberálov, z absolútne neštandardnej strany štyroch ľudí (OĽaNO), za ktorej heterogénne profilovaných poslancov sa nedá ručiť, z nacionalistickej Slovenskej národnej strany, ktorá má síce nový imidž, ale o novom obsahu zatiaľ presviedča len nový predseda so starou posádkou,  z rýchlokvasenej  marketingovej    strany Sme rodina , ktorej kredibilitu stelesňuje človek so značne neštandardným životopisom a programom („Nie som politik!“)  a zo strán Most-Híd a Sieť.  Z takejto konštrukcie, ktorej chcel dominovať predseda tzv. liberálov, len preto, že si dávala a priori  charakteristiku pravicovosti však nič dobré či nedajbože zmysluplné nemohlo v budúcnosti vzniknúť. Keď potom ako prvá z nej odskočila nacionalistická SNS, bolo „vymaľované“.  Nebolo absolútne  možné zložiť žiadnu „pravicovú“ vládu, hoci R. Sulík o tom ešte dlho rozprával  ako o reálnej možnosti.

O Druhá možnosť už bola len ľavo-pravá?

 Keďže o nej sulíkovci a OĽaNO odmietali rokovať, zostali karty  okrem Smeru  len v rukách  SNS,  Mostu-Hídu a Siete. Dve pravicové strany a nacionalisti s niektorými pravicovými prvkami tvoria nie celkom kompatibilnú protiváhu ľavicového Smeru, ale  tretia  možnosť už bola iba úradnícka vláda a predčasné voľby. S tou sa  okrem časti médií a vari sulíkovcov a obyčajných ľudí však nikto nechcel stotožniť, nehovoriac o tom, že je reálny strach z narastania extrémnych a neštandardných subjektov.  Takže realita je trochu odlišnejšia od zbožných želaní , iba že by sme v budúcich voľbách vymenili voličov...  Vyčítať  Mostu-Hídu, že pristúpil na novú koalíciu veľmi skoro síce možno, ale treba tiež  jasne povedať, či bola iná alternatíva. Podľa mňa nebola.

O Vznikla okolo toho aj istá teoretická aura, keď práve zo strany Most-Híd sa v súvislosti so vstupom do tejto koalície zdôrazňovala etika zodpovednosti.

Vôbec neodsudzujem tých, ktorí majú voči tejto koalícii výhrady, ale nazdávam sa, že ak je strana zodpovedná, nemôže sa celkom zbaviť vplyvu na situáciu, ktorá v konečnom dôsledku nie je len partikulárna stranícka či štátna, ale aj európska a civilizačne globálna. Klasik politologickej sociológie Max Weber to takmer  pred storočím  sformuloval jednoducho a zrozumiteľne aj pre nás:  museli sme voliť medzi etikou zodpovednosti alebo etickou zodpovednosťou a etikou presvedčenia, etickým presvedčením.  Človek ovládaný etikou presvedčenia sa ho drží bez ohľadu na to, či prinesie úspech i bez ohľadu na eventuálne ďalekosiahle dôsledky svojho konania. Človek vedený etikou zodpovednosti   predvída  následky svojho konania, teda to, čo by sa mohlo stať, ak by sa tejto zodpovednosti neujal. V našom prípade by to znamenalo  okrem iného predčasné voľby a eskaláciu extrémizmu, neštandardných subjektov. Dnes sa ešte možno nedá s istotou povedať, že to bola tá najsprávnejšia voľba, ale nastúpili sme na určitú cestu, aspoň sme to skúsili. Ak sa ukáže, že to nejde, že to nebude v súlade s tým principiálnym, kľúčovým, čo v živote vyznávame, bude treba konať. Súdu dejín sa aj tak nevyhneme.

O Hovorí z vás viac politik ako intelektuál.

Asi áno, ešte takpovediac dožívam v politike, tak sa pokúšam rozmýšľať v zmysle etiky zodpovednosti. Stúpencovi etického presvedčenia, píše citovaný nemecký klasik,  môžete akokoľvek presvedčivo argumentovať,  že následky jeho konania povedú k posilneniu šancí reakcie, vystupňujú útlak jeho triedy, zabrzdia jej vzostup, nijako to na neho nezapôsobí. Tieto temer prorocké slová, zdá sa, platia i dnes. Etika presvedčenia (nie viery) je iste bližšia intelektuálovi, hoci ja som skôr človek pochybností. Keď ste  v  politike, máte vždy zodpovednosť, ale len  v exekutíve ju dokážete naozaj využiť na viditeľnú či aspoň predvídateľnú  zmenu.          

O Dá sa povedať, že v týchto voľbách štandardné strany prehrali? Aký to je pre ne odkaz?

Nie je to iba špecificky slovenský problém, neštandardné, tzv. protestné  strany sa uplatňujú v širšom  priestore. V Čechách je najpopulárnejšia strana ANO, ktorá vznikla tiež na princípe „my nie sme politici“. Tento trend vychádza z premisy, že existujúci politici sú gauneri, zlodeji, podvodníci  a „my“ to zmeníme. To, že na čele spomínanej českej strany je miliardár a slovenskej „rodinnej strany“  tiež nie chudobný veľkopodnikateľ, je už len taká malá pridaná hodnota nášho priestoru.  Na Slovensku tento trend začal už roku 2010, keď sa do parlamentu prvý raz dostali tzv. Obyčajní ľudia,  tiež marketingová strana štyroch ľudí, v posledných voľbách mimoriadne úspešná nielen pre enormné využívanie Facebooku. Tieto strany účinkujú v politike s imidžom „my nie sme politici“  a s všeobecne akceptovateľnou kritikou korupcie, stavu školstva, zdravotníctva, justície atď. a dobre zvládnutým marketingom dokázali postaviť štandardné strany takmer do autu. Tie, Smerom začínajúc, kresťanskými demokratmi, ktorí dokonca vypadli z parlamentu, nekončiac,  na tento typ „novej“ protipolitickej politiky neboli pripravené.   Keď z ôsmich strán  v parlamente máte skoro polovicu takých neštandardných „strán“, len veľmi ťažko môžete zostaviť niečo zmysluplné.    

O Čím to je, že sa vo voľbách presadila extrémna Kotlebova strana?

Zaužívalo sa vysvetlenie, že voliči neveria štandardným stranám, že volia z protestu, že chcú zmenu, hoci často nevedia,  akú.  A tu príde politik, ktorého sa prezident republiky nebojí označiť za fašistu, a sľúbi, že urobí v krajine poriadok. Nielen s Rómami, imigrantmi, divadlami, dokonca aj s dejinami, lebo neuznáva holokaust a uznáva  fašizmus vojnového Slovenského štátu. Tento svojrázny slovenský typ neofašizmu však nevolili chudobní, rurálni voliči, ale najmä voliči strednej vrstvy, starí dobrí  malomeštiaci, dokonca mnohí prvovoliči, ľudia s maturitou i vysokoškolským vzdelaním, ktorí majú identické názory na Rómov, imigrantov, neraz blízke včerajším ľavicovým či kresťanskodemokratickým voličom i politikom, ktorí si  nie celkom uvedomujú, čo môže znamenať dôsledok ich voľby. Spomienka na nástup Hitlera im už iste nič nehovorí. Fašizmus sa živí na nedôvere v inštitúcie štátu, na deformovaní jeho sociálneho a právneho charakteru, na hľadaní náhradných vinníkov – Rómov, imigrantov, bruselských byrokratov...  Aj tu sa ukáže schopnosť novej vlády – lebo tolerancia k fašizmu nemá v právnom štáte miesto. S fašistami sa  nehovorí! 

O Most-Híd dosiahol v koaličných rokovaniach vraj veľmi veľa. Znamená to spokojnosť aj v radoch strany?

Tak v otázkach menšinových ako aj iných (zahraničná politika, spravodlivosť, hospodárstvo ai.) sme presadili  podstatné veci z nášho programu do vládneho vyhlásenia.   A propos, v otázkach menšinových nejde len o presadenie málotriednych škôl, ale aj o pomerne revolučné vytvorenie autonómneho Fondu na podporu menšinovej kultúry. Na hodnotenie výsledkov si samozrejme treba počkať, nielen tých povestných sto dní. Keď sme už pri spokojnosti členov strany, resp. voličov (čo nie je to isté), myslím, že členská základňa aj Republiková rada väčšinovo vstup do vládnej koalície schválili, voliči si zvykajú na situáciu, že sedíme vo vláde so Smerom a SNS.

O Robert Fico hovorí dokonca o historickom ľavo-pravom  kompromise.

Nemyslím si, že ide a historický kompromis, napokon tu bola podobná situácia po voľbách roku 1998, v ktorých bol porazený nedemokratický Mečiarov režim. Aj teraz je to len  pokus, ktorý vznikol zásluhou  (ale nie z ich nejakého konkrétneho zámeru) voličov, dokonca v menšom formáte, zatiaľ s nejasným výsledkom. Jeho prípadnú historickosť overí až dlhší čas. Osobne som zatiaľ skôr umiernený skeptik ako optimista. Takže, uvidíme...           

O Richard Sulík považuje stranu SaS za liberálnu. Mnohí skôr za europesimistickú stranu, jej predsedu dosť blízkeho k názorom M. Kotlebu. Čo si o týchto názoroch myslíte vy?

R. Sulík, má v mnohom názory nezlučiteľné s liberalizmom. Napokon to možno sám pochopil a presmeroval svoju stranu do ultrakonzervatívneho euroskeptickéhio  klubu, čo je možno dobre. Každý má patriť tam, kde ho srdce ťahá, len by sa nemal pritom prikrývať liberálnym plášťom. Vo veci imigrantov už vonkoncom nie. Keď totiž  nie tak dávno práve v súvislosti s imigrantmi písal, že z nášho, teda slovenského pohľadu vraj nemajú mať všetci ľudia na svete rovnaké práva, vystavil  myslím dostatočné svedectvo svojho „liberalizmu“.  To, že sa ľudské práva nedodržiavajú všade na svete rovnako, nás hádam neoprávňuje tvrdiť, že nie sú pre všetkých! Akosi našim liberálom,  nielen  Sulíkom počínajúc, nedochádza, že liberalizmus zrodil nie nekritický obdiv k trhu, ale zápas za ľudské práva, hľadanie modusu vivendi medzi antisociálnym fungovaním zákonov trhu a medzi snahami o ľudské práva, ktoré zasahujú aj sociálnu sféru.

O Aký bol návrat z poslaneckých lavíc do intelektuálneho života a na Karlovu univerzitu?

Možno to znie neuveriteľne, ale ja som aj z politiky aj z diplomacie za posledné štvrťstoročie odchádzal vždy tak, že už na druhý deň som bol občan, akademik, intelektuál, ktorý nikdy  v týchto aktivitách neprestal. Takže tak nejako som sa aj teraz  vrátil  do sveta, z ktorého som vlastne nikdy nevystúpil. Je to celkom dobrý pocit, keď máte takúto kotvu . Navyše, som prezidentom Inštitútu Mateja Bela, think-tanku, ktorý chce reflektovať slovenský duchovný a politický, ekonomický  priestor v širších stredoeurópskych aj európskych súvislostiach. Takáto práca vás nemôže nechať ľahostajného k témam, ktoré hýbu verejným priestorom. Spája v dobrom zmysle slova moje bývalé politické aj trvalé intelektuálne aktivity.    

O V mnohých  štúdiách a rozhovoroch  ste poukazovali na to, že jednou  z podmienok ozajstného zmierenia medzi susednými národmi je, aby občania maďarskej  národnosti na Slovensku mohli slobodne, bez diskriminácií využívať výhody a princípy dvojitej viazanosti k štátu (Slovensko) a k národu (maďarstvo). Mnohé ich problémy, požiadavky  (národnostné školstvo, dvojjazyčnosť na  zmiešanom území, kultúrna autonómia) predchádzajúca  Ficova vláda ignorovala, napriek tomu slovensko-maďarské  vzťahy sú podľa mnohých politikov na historickom vrchole. Považujete to za ozajstné zmierenie alebo prechodný jav?

Ide o podobný mýtus ako v prípade historického pravo-ľavého kompromisu. Politici, samozrejme, radi vyslovujú  podobné „bonmoty“, ale realita je celkom  iná. Slovensko-maďarské vzťahy nie sú vrchole, hoci nie sú ani na dne. Skôr sú paralyzované, a to nielen zásluhou utečeneckej agendy. To je zatiaľ za posledné vyše štvrťstoročie totiž asi jediná závažnejšia téma, pri ktorej sa vlády zjednotili a dali jej  dokonca aj visegrádsky rozmer. V bilaterálnych vzťahoch neviem nájsť podstatnejšiu tému, ktorá by sála za reč. Nehovoriac o tom, že za normálnych pomerov by mala byť strana Most-Híd priamo iniciátorom aj moderátorom takých tém a ich riešenia. Ibaže to nie je za súčasného stavu celkom možné, keďže práve naša strana je, jemne povedané, v nemilosti dnešnej maďarskej vlády. Takže, moja odpoveď je znova: uvidíme...

O Slovensko je čestným  hosťom  tohoročného Knižného festivalu v Budapesti. Vaša antológia  A szlovákkérdés ma (Slovenská otázka dnes),ktorá práve vyšla,  ako aj úvodná štúdia k nej vyvolali veľkú pozornosť. Pomôže toto podujatie, ako aj spomínaná kniha aspoň čiastočne tlmiť určitú predpojatosť, predsudky, povýšenectvo medzi určitými vrstvami Maďarov voči Slovákom a Slovensku?

Som dosť skeptický k reálnemu vplyvu knihy, literatúry na vedomie dnešnej spoločnosti, ale zase nie natoľko, aby som celkom rezignoval na ich funkciu v tomto internetovom svete. Táto antológia je svedectvom jednej,  nie zanedbateľnej línie slovenského myslenia po roku 1989. Dokumentuje zápas  konceptov zatvoreného a otvoreného Slovenska, stále, žiaľ aktuálny a analogický aj inde, u susedov najmä. Som preto zvedavý, ako na ňu bude reagovať maďarské prostredie, kde vychádza po prvý raz.   

O Ak sme už pri predsudkoch nezmráka sa,  nestmieva sa nad demokratickou, a liberálnou strednou Európu?

To je téma na iný rozhovor, ale napríklad v porovnaní so situáciou v Poľsku alebo v Maďarsku, kde už demokracia akoby prichádzala o svoj liberálny prívlastok, nie je situácia na Slovensku až taká beznádejná. Teda zmráka sa iste, nielen nad strednou Európou, ale hádam sa ešte nestmieva.

O Chodíte po smrti Árpáda Göncza a iných významných maďarských intelektuálov  ešte často do Budapešti, zostali Vám tam priatelia?

Árpád Göncz, prirodzene, bol  osobnosť, na ktorú nemôžem zabudnúť, takisto ako na Miklósa Meszőlya či Miklósa Vásárhelyiho.  Nezabúdam však pritom na mnohých maďarských priateľov,  s ktorými som strávil veľa inšpiraívnych chvíľ. Práve minulý týždeň som mal s priateľom Lászlóom Szigetim niekoľko stretnutí, ktoré ma vyslovene nabili novou energiou –  s Györgyom Konrádom, Péterom Esterházym, Jánosom Kisom, Gáborom Fodorom. A nebolo to len sentimentálne spomínanie, ale najmä reflexia prítomnosti. Napriek tomu zmrákaniu sa nad demokraciou, nie  pesimistická.

 

Zdielať: